Kladiete si otázku, prečo sa toľko ľudí drží svojej práce, aj keď v nej dlhodobo trpia? Nie preto, že by nemali inú možnosť, ale preto, že si nevhodné podmienky začnú ospravedlňovať. Dlhodobý stres, zlá komunikácia, nerešpektovanie hraníc či otvorené zneužívanie zo strany nadriadených sa v mnohých prípadoch premení na niečo, čo začína pripomínať psychologický jav známy ako štokholmský syndróm.
Keď si zamestnanci chránia toxické prostredie
Tento pojem síce vznikol v súvislosti s rukojemníckou drámou, no dnes sa čoraz viac používa ako metafora pre správanie, ktoré pozorujeme aj v bežnom živote, vrátane pracovného prostredia. Ide o situáciu, keď si zamestnanec vytvorí emocionálne puto k osobe alebo systému, ktorý ho dlhodobo zneužíva. Zároveň začne toto správanie ospravedlňovať a dokonca bráni tých, ktorí ho spôsobujú. Dôvody bývajú rôzne: od ekonomickej neistoty, cez strach zo zmeny, až po pocit, že takto to má byť.
V mnohých prípadoch sa s tým stretávame nenápadne. Človek pracuje v prostredí, kde sa ignoruje jeho práca, nevypočujú sa jeho návrhy, prípadne mu nadriadený pravidelne zhadzuje sebavedomie. Namiesto odporu však nastupuje zvláštny druh lojality. Často počuť o tom, že si ľudia hovoria, že inde by to bolo ešte horšie, že ich nadriadený je vlastne len pod veľkým tlakom, alebo že to všetko robí „pre dobro firmy“. Takéto ospravedlňovanie má za následok, že z práce, ktorá by mala byť zdrojom stability a profesionálneho rastu, sa stane miesto emocionálneho vyčerpania.
Toxická lojalita: Keď zamestnanie prestane byť zdravé
Pracovný štokholmský syndróm je zvlášť zákerný v tom, že nie je ľahko viditeľný. Nejde o otvorený konflikt, skôr o pomalé a nenápadné podkopávanie vnútornej rovnováhy. Ľudia, ktorí ho prežívajú, často odmietajú kritiku svojho pracovného prostredia, nepripúšťajú si, že niečo nie je v poriadku, a každý pokus o zmenu vnímajú ako ohrozenie. Dokonca aj keď majú možnosť odísť, zotrvávajú, či už zo zvyku, strachu, alebo viny.
Kult výkonu a poslušnosti: Keď sa práca stane závislosťou
V tejto súvislosti hrá rolu aj to, že toxické pracoviská často používajú taktiku „cukor a bič“. Občasné pochvaly, nečakané benefity alebo výnimočné zaobchádzanie po období stresu vytvárajú ilúziu, že všetko sa vlastne dá zvládnuť. Táto nepravidelnosť pozitívnej spätnej väzby môže byť paradoxne omnoho návykovejšia než stabilné a predvídateľné prostredie.
Dôležité je uvedomiť si, že takéto správanie nie je prejavom slabosti. Ide o obranný mechanizmus, spôsob, akým si človek racionalizuje situáciu, ktorú nevie alebo sa bojí zmeniť. Ak si niekto začne uvedomovať, že jeho pracovné prostredie mu dlhodobo neprospieva, prvým krokom je priznať si to. Práve vedomie, že veci nie sú v poriadku, otvára dvere k hľadaniu riešení.
Pomáha o týchto veciach hovoriť: s kolegami, priateľmi, odborníkmi. Získať nadhľad, porovnať vlastnú skúsenosť s inými. Nie vždy sa dá situácia vyriešiť hneď. Niekedy je však aj malé rozhodnutie, napríklad nepodľahnúť manipulácii alebo začať si viac všímať vlastné hranice, veľkým krokom vpred.
Nie všetky pracovné problémy sú výsledkom štokholmského syndrómu, ale ak sa človek dlhodobo cíti zle a pritom si zlé podmienky obhajuje, je čas zastaviť sa. Zaslúžime si pracovať v prostredí, kde nás budú vnímať ako ľudí, nie len ako zdroj výkonu. Práca nemusí byť vždy ideálna, no nemala by nám ubližovať. A už vôbec by sme si nemali zvykať chrániť tých, ktorí nám vedome alebo nevedome škodia.
