Každý z nás túži mať povolanie, ktoré ho baví, prináša naplnenie a radosť. Vtedy sa môžeme naplno tešiť so svojho života a svojej rodiny. Pozitívna energia, ktorá v nás je, sa prenáša aj na naše okolie, našich najbližších, partnerov, deti, priateľov ... Nemáme však všetci šťastie byť v takomto povolaní hneď od začiatku našej pracovnej kariéry. Ako sa k nemu dostať? Ako ho nájsť? Ja som ho našla. Trvalo to dlhšie, no oplatilo sa!
Keď som odišla z personálnej agentúry venovala som sa len škole a výcviku. Na školu som mala viacej času. Mohla som sa poriadne zabrať do predmetov, ktoré ma bavili, hlavne psychologické zamerané na poradenstvo. Tiež bolo treba pracovať na záverečnej, diplomovej práci. Manžel ma podporoval finančne aj morálne, veril mi.. Na svojich známych som skúšala metódy, čo sme sa učili na výcviku „Navigácie pri hľadaní povolania“, Bola to čiastočne hra, čiastočne práca, videla som, že to ľuďom pomohlo. Zároveň mi zážitky z výcviku pomáhali orientovať sa v sebe. Utrieďovala som si, čo vlastne chcem a prečo.
V lete som si konečne oddýchla, čoraz častejšie sa však objavovala stará známa myšlienka – čo ďalej? Môj zámer bol však už jasný - pokračovať ďalej v personalistike, nie však v agentúre. Uvažovala som o práci priamo pre nejakú spoločnosť, interne na personálnom oddelení. Nechcelo sa mi však opäť sa napasovať do pevne stanovených pravidiel v rámci firemnej štruktúry. Štátny sektor sa mi javil ako veľmi nepružný a pomalý. V treťom sektore – občianskych združeniach a nadáciách – som spoznala množstvo úžasných ľudí, ktorí pracovali celou svojou dušou a z presvedčenia. Tu som však mala pocit, že ľudia, ktorým smerovala pomoc, boli často málo motivovaní, čo komplikovalo odovzdávanie pomoci. Bála som sa, že mi nebude stačiť vidieť maličké pomalé kroky klientov. Nenabrala som odvahu vyskúšať to, stále som okolo toho obchádzala a neskúsila. Niekedy som mala pocit, že to musím skúsiť, lebo kým nebudem vedieť aké to je, nedá mi to pokoj. Počas leta sa ku mne dostala informácia o poskytovanom príspevku na rozbeh živnosti, ktorý možno získať prostredníctvom Úradu práce. Začala som nad tým stále viac uvažovať a postupne sa mi začala formovať predstava o tom, čo by som mohla robiť samostatne, na živnosť. Možno je to pre niekoho samozrejmé a úplne prirodzené, takto fungovať a nemá s tým žiaden problém. Pre mňa to však také jasné nebolo. Ešte pred rokom by mi to nenapadlo. Nebolo jednoduché sa rozhodnúť, prevládal strach zo zodpovednosti a samostatnosti. Ako získam zakázky a klientov? Moje rozhodnutie sa urýchlilo vďaka jednorazovým ponukám, ktoré prišli v tom čase a tak som si vybavila príspevok na podnikanie a otvorila živnosť v personálnom poradenstve. Začiatkom jesene som externe pracovala pre dve spoločnosti, v jednej som robila poradenstvo pri výbere pracovníkov a koučing, v druhej spoločnosti som viedla tréning zručností pre dve skupiny. Celkom sa mi to pozdávalo, i keď som bola značne neistá.
Čo však stále na mňa čakalo, to najhlavnejšie, čo som chcela robiť a čím sa aj živiť – kariérové poradenstvo klientom, uchádzačom hľadajúcim novú prácu alebo zmenu tej súčasnej. Postupne počas výcviku, som mala zopár klientov, u ktorých som si skúšala mnohé z cvičení, ktoré sú pre navigáciu pri hľadaní povolania špecifické. Bola som z tohto prístupu nadšená a videla som to pre seba ako príjemnú cestu, takto pracovať. Chýbali mi však priestory, kde by som mohla poradenstvo viesť. Začala som teda hľadať vhodné kancelárske priestory pre poradňu. Nemala som však dostatok zakázok a klientov, aby som finančne „uživila“ pekné, no drahé priestory a v tých lacnejších to nevyzeralo útulne pre takúto službu. Nakoniec som našla maličkú a príjemnú kanceláriu.. Nie je príliš luxusná, no zariadila som si ju tak, aby bola príjemná pre mňa aj mojich klientov. Takže som, spolu s manželom, do toho investovala. Uvedomujem si, že to nebolo ľahké, ani pre mňa, ani pre moju rodinu, ale vedela som, že táto práca ma skutočne napĺňa.
Počas prvého roka bol ťažký rozbeh. Ľudia takýto spôsob kariérneho poradenstva nepoznali, táto služba bola bežná len v školách pre študentov a na úradoch práce pre nezamestnaných. Postupne však objavili cestu ku mne hlavne dospelí, nespokojní v práci, ktorí chceli zmenu, ľudia, ktorí už opustili pôvodnú prácu a hľadali novú, lepšiu...mamičky končiace materskú dovolenku a často aj študenti a absolventi vysokých škôl. S kolegyňou, s ktorou sme spolu absolvovali výcvik, sme pripravili skupinové workshopy. Mali umožniť ľuďom zážitkovými cvičeniami dopracovať sa k zisteniu, aké je to správne povolanie pre nich. Viedli sme ich najskôr len pre študentov končiacich ročníkov stredných škôl, neskôr sme pribrali aj študentov vysokých škôl a tiež absolventov aj pár rokov po skončení školy. Účastníci odchádzali nadšení a motivovaní, čo nás uisťovalo, že sme na správnej ceste. Počas tejto jari som zorganizovala niekoľko informačných popoludní, otvorených pre verejnosť s voľným vstupom, kde sa ľudia mohli zoznámiť so spôsobom mojej práce, používanou metodikou a vidieť, ako to prebieha na individuálnych konzultáciách a tiež skupinových workshopoch. Tiež si vyskúšali niektorú z aktivít. Tieto stretnutia mali dobrý ohlas a chystám ich po lete organizovať pravidelne raz do mesiaca.
Postupne sa teda moja prax rozbieha. Teším sa, že pomáham ľuďom, odovzdávam im, čo som ja získala od mnohých učiteľov, lektorov a poradcov. Najviac ma napĺňa ich spokojnosť a vedomie, že som ich posunula o krôčik za ich túžbami lepšie žiť a dobre sa cítiť v ich povolaní/ zamestnaní. Našla som sa v tomto povolaní a verím, že tak ako v iných krajinách ((napr. Švajčiarsku), aj tu sa kariérové poradenstvo rozvinie, aby ktokoľvek bez ohľadu na vek a dĺžku praxe mohol v súkromí a diskrétne využiť poradenstvo na svojej životno-pracovnej ceste.
Eva Uhríková je kariérnou poradkyňou v súkromnej praxi www.navigaciavpovolani.sk, a odpovedá na otázky čitateľov v Kariérnej poradni.